jednoduche ranajky, kusok chleba, caj z koky priprava vystroje, nastavebnie maciek a sme pripraveny vyrazit. Kayovi je tak spatne ze nie je schopny stat na nohach a tak zostava s Erniem v tabore. My ostatni za neustaleho vzdychania a funenia okolo 1:45 vyrazame.
Cesta k vrcholu sa da rozlozit do niekolkych etap. Najprv sme stupali dost strmym skalnym terenom asi 2 hodiny. Potom sme sa dostali k ladovemu polu, ktory je treba prejst za pomoci maciek kryzom zhruba po rovine s miernym klesanim a stupanim. Na tomto useku je naozaj kosa, k mrazu sa pridava aj vietor a niektorym zacinaju omrzat prsty na nohach , alebo na rukach. Moja vybava sa celkom osvedcila, zimu nepocitujem. MAm na sebe 2 termo spodiek, trekove gate, 2 termo tielka, tetmo rolak od kraftu, dve mikiny a goratexovu bundu. k tomu hrube flisove rukavice a hrubu ciapku. (vsetko teple oblecenie co mam zo sebou v Peru)
Prejst ladove pole zabralo opet asi 2.5 hodiny. Celu cestu ideme po tme, a tak okrem fyzickej narocnosti si to vyzaduje aj hodne opatrnosti. Chvilami ked zasvietim dolu do udolia tak sme tak trochu radi ze je tma.
Dalsiu etapu tvodi opet asi 2.5 hodinove strme stupanie. Na tomtu useku asi v polovicu nastava svitanie, a konecne sa trosku otepluje a mozme sa zahriat. Bohuzail na tomto useky mi taktiez dochadzaju sily. S vypetim sil kracam asi 10-15m , potom dlho a zhlboka dycham kym sa z vypetim sil pustam do dalsich 15metrov. Rado je na tom podobne a tak za skupinkou hodne zaostavame. Dostali sme sa do vysky 5750m a dalej to uz naozaj nejde. K vrcholu je to este 2 hodiny slapania, a asi 300 vyskovych metrov. So sprievodcom sa dohodneme ze ich na tomto mieste pockame.
Na posledny usek k vrcholu sa teda vydava iba Radim, David a Honza s guidom.
Podla ich rozpravania posledny usek sli este pomalsie, ale vrcholu nakoniec predsa len dosiahli. Vystup a nadmorska vyska ich vsak natolko zmorila, ze neboli schopny vypit ani svoje vytazne pivo. A tak spravili len par fotiek a vydali sa na spiatocnu cestu.
 |  |  |
 |  |  |
Stretli sme sa asi po 3 hodiach na zaciatku ladove pola a vtaciame sa do tabora.
V tabore ziadny oddych treba rychlo zbalit stany a ponahlat sa k jeepom ktore uz na nas cakaju na konci cesty zjazdnej pre auta.
Na spaitocnej ceste jeepom, napriek tomu ze nas hrbolata cesta hadze zo ztrany na ztranu ako handrove babiky vcetci v aute ztracame pojem o svete upadame do hlbokeho spanku. Len obcas ma preberie ked mi hlava narzi do bocneho okienka.
Pri tomto vylete sme si vcetci siahli na dno zvojich sil. Ale aby som nebol len taky negativista, aj ked uz v zivote na ziadnu 6000vku nepojdem, skusenost je to rozhodne zaujimava, a vyhlady ktore sa nam naskytli na Arekypu a na vzdialene pohoria sopky v pozadi boli fakt uchvatne.
Nakoniec z nas mal zprievodca velku radost. Podla jeho slov sa na vrchol dostane len 6% turistov, ktory sa to rozhodnu podstupit. Z nasej skupinkt to zvladlo celych 50%. Skoda ze som nebol medzi nimi.
Na hosteli, uz len davame sprchu, zajdeme na pecene kura a s plnym zaludkom sa ukladame k dlheeeemu spanku.
Na dalsi den nas caka presun do Puna.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára