Den 18 Cuzko - Tipon, Pikillakta

Holla

Po vcerajsku sa David s Honzom celkom dobre zorientovali v tom ako to tu funguje. A tak sa pridavame k nim a ideme na vylet na dve miesta (Tipon a Pikillakta) ktore sme v ponuke cestoviek nevideli ale su na turistickom tickete ktory sme si kupili vcera. Taktiez su popisane v Loonley Planet ale v mojom sprievodcovi RoughGuide chybaju.
Rano vstavame pohodlne okolo 8, sprcha velmi vlazna. Tu v Cuzku su uz citelne chladne noci. Po zotmeni to chce teple oblecenie. Ja chodim v tricku a 2 mikinach. Teplota na izbe sa pohybuje okolo 16 cez den a 14 vnoci. Takze spime vo svojich spacacikoch. Su rozhodne teplejsie nez tie dve deky ktore nam tu dali.
Rnajky ako vzdy. Na vylet vyrazame okolo 10:00. David to uz zmaknute a tak nas vedie rovno na stanoviste taxikov ktore chodia na dlhsie vzdialenosti. Do Tiponu sa ponukol jeden taxikar ktory nas tam vezme vsetkych za 50 Solov. Mysleli sme si ze tym mysli ze pojdu 2 auta. Ale to bol omyl. Chlapik nam ukazal na Toyotu Corolu combik a nastrkal nas dovnutra vsetkych 7.
Ja som mal stastie mna supli dopredu. Na zadnych sedackach baby, Rado a Radim. Honzovi s Davidom zostal luxusny priestranny kufor. Tento sposob asi nieje celkom obvykly ani v tychto koncinach, pretoze okolostojaci obyvatelia a taxikariu sa veselo pochechtavali. Alebo sa skorej smiali nad nasimi neveriacimi vyrazmi v tvarach.
Cesta do dedinky Tipon trvala asi 30-40 min. V tomto stadiu sa nam cas uz tazko urcuje poresne , nikoho to uz moc nezaujima kolko je hodin a kolko co trva a tak ani jednotlive casove intervaly uz nesledujeme presne, len odhadujeme.


Den odlucenia a odpocinku nam vsetkym pomohol a tak aj nalada je ovela lepsia ako posledne dni. Taxikar nas vyhadzuje uprostred malej spinavej dediny, bokom od hlavnej cesty, Este sa nam ponuka ze za 20 Solov nas vyvezie az k ruinam Tipon. To sme ale odmietli , pretoze dnes sa chceme prejst a tak sme sa len spytali na smer ktorym mame vyrazit. Taxikar nam so smiechom ukazuje smer, a ukazuje na vrchol celkom slusne vysokeho kopca, a este raz sa nam ponuka ze nas tam odvezie. Odolali sme ponuke vyrazame. Najprv ideme asi 10 min po prasnej ceste dedinou. Tato cast je naozaj dost spinava, ale ma svoje caro. Pasuce sa ovce, kravy , prasiatka valajuce sa v rozbahnenom jarku hned vedla cesty.
Cestou stretavame akusi starenku v peknom cilindri, a snazime sa overit smer cesty. Ked sme spomenuli Tipon ruinas, zrejme nam rozumela a obsiahlo nam odpovedala. To ze rozumela ona je pekne, ale o nas sa toi uz povedat neda. Spustila to na ans uplne inym jazykom. Asi kecuansky. Tak sme len podakovali sli dalej. Ale uz o kusok bola tabula hlasajuca Tipon Ruinas a sipka rovno hore do kopca. Chodnik je to hodne strmy, cestou som mal co robit s dychanim. Ale pomalickym tempom sprevadzajucim hlbokym funenim sa to vyslapat da. Udivuje ma kde beru ostatny tolko pary. Asi som mal viacej trenovat. vystup trval asi dalsich 40 min.
Na vrchole sa nam otvoril uzasny pohlad na seriu nadvori a kaskad, doplnenych zriedlami z ktorych pristi voda a system funkcnych aquaduktov.
Tipon je miesto ktore sluzilo Inkom ako zdroj vody a zaroven ako chram vody.
Vynatok zo sprievodcu :
TODO:


Tipon ruiny su naozaj velmi pekne a na to k akemu ucelu to sluzilo, neskutocne rozsiahle. Udivuje nas ze sa to cele chcelo Inkom stavat, len kvoli vode. Mury kaskad su perfektne zachovale. Aj tu sa potvrdzuje dokonalost Inckeho stavitelstva. Dokonca su zachovane aj akesi schodiky tvorene, kamenmi vytrcajucimi zo stien kaskad.
Tipon je uzasna pamiatka, a je skoda ze neni v ponike cestoviek, i ked, ak si o to poziadate asi nejaky vylet zorganizuju, pretoze asi dve skupinky turistov tam boli a prisli v dodavkach. Rozhodne ich ale nebolo tolko ako na Saqsaywamane, a da sa povedat ze Tipon je zachovalejsi.

David dalej nastudoval v guiadovi, ze by sa molo dat prejst cez kopec ponad ruijny Tiponu do asi 6 km vzdialenej indianskej osady, ktoru si zalozili miestni kusok od hornych ruin a potom spet do dediny Tipon.
Kedze sme vsetci v dobrej nalade, vyrazame za nim.
Cesta vedie po schodikoch hore do kopca, po lavej strene komplexu Tipon. Najprv vystupame na mensi pahorok, kde su dalsie ruiny mensich budov, a pekny vyhlad. Dalej sa pokracuje pozdlz vyschnuteho aquaduktu stale rovno do hodne strmeho kopca. Dalsia porcia vydatneho funenia.
Pocasie mame inac na turistiku idealne, pod mrakom a okolo 20 stupnov , mierny vanok. Aj tak nam da kopec zabrat a hore zo mna uplne tecie.
Naraz vyschnuty aquadukt konci a my nevieme ako pokracovat dalej. Guide popisuej ze by nas aquadukt mal priviest k dalsim ruinam, medzi ktorimi si miestny zacali stavat svoje obydlia , a potom pokracovat cestickou cez potok do indianskej osady.
Osadu sice vidime na druhej strane sirokeho udolia, ale ziadnu cestu kade dalej. Po chvilke pobehovania pomedzi ostre, trniste kriky, nachadzame nevyrazny chodnicek, avsak evidentne pouzivany nejkaymi domacimi zvieratami. Chodnicek ale smeruje nadol, a to sa nam nezda. Preto sa Radim z Davidom rozhodli pokracovat smerom nahor pomedzi pichlave kriacie. My ostatny sme zvolili lahsiu variantu a vydali sme sa chodnickom posypanym hovn..., smerom nadol. Volba to bala celkom dobra, i ked nie jedina. Chodniocek nas naozaj zaviedol k akymsi ruinam, a dalej sme pokracovali po pohodlnom chodnbiku popri terasovitych polickach hlbsie do udolia az k potocku stekajucemu z hor. Na jednom z policok rastie hrach a uz celokom dozrieva. Neodolavame a trochu si natrhame do vrecak. Snad kvoli nam indiani nepomru hladom.

Prekracujeme potok, a mierime rovno do malej dedinky v kopci. Je to len niekolko desiatok malych hlinenych chatrci roztrusenych po uboci. Domace zvierata su vsadepritomne.
Ale ani tyto indiani uz nie su uplne v dobe kamennej. Do dediny je zavedena elektrina a na polickach vidiet zavlazovacie rozprasovace. Pri prechode dedinou, takmer nividime ziadneho obyvatela. Vsetci zrejme usilovne pracuju niekde na terasovitych polickach. Len sem tam sa rozlieha detsky pokrik. Zrejme ako si deti na seba pokrikovali ze dedinou tiahne cudna procesia. Skupinka deti na nas placho vykukuje spoza rohu jednej z chatrci. Na tomto useku rozhodne turisti moc nechodia. Vsetci sa uspokoja vyvezenim dodavkov k rujnam a zase spet do Cuzka. Velka skoda. Z dediny bol opet kraqsny vyhlad na okolite hory, na horne ruiny, aj na terasovite policka. Z osady vedie opet polna cesta po hrebeni kopca smerom k dedine Tipon. Na tejto ceste nas zvedavo sleduju dve dievcatka a jeden pes. Dievcata za odmenu dostali hroznovy cukor, ktory nesie Ada ako dopink.
Na konci hrebena, ked cesta zacina klesat do dediny Tipon, sa nam odkryva nadherny pohlad, na cely komplex ruin Tipon, (hornych aj dolnych) a na cele udolie a cestu k nim veducu. Posledne pokochanie sa nadhernbou prirodou a sceneriou, a sup skratkami pomedzi policka dolu do dediny. Cestou mame moznost obzriet si system zavlazovania terasovitych policok, ako ho pouzivaju uz od cias Inokv. Popry ceste vedie jarok, ktory zvadza vodu z hor. Niektorych miestach je hradza jarku prerusena, a regulovanymi hlinenymi ucpavkami voda presakuje na mensie jarceky smerujuce k jednotlivim polickam.

Cestou dolu z kopca stretavame niekolko deti vracajucich sa zo skoly do osady. Teda tu kazdodenu cestu dolu a hore tym krpalom, im rozhodne nezavidim.

Z indianskej osady ani z dedeiny Tipon, napriek ich chudobe, nemam vobec taky neprijemny pocit ako zo spinavych uliciek v mestach. Ludia su tu mili a kazdy nas zdravi.
Asi v polke dediny narazame na porvu malu miestnu krcmicku s obchodikom a tak musime doplnit tekutiny. Tri velke Grande Cervezas ( piva ) to hravo zvladnu. Pozor miestne pivo predavaju v 3 velkostiach. Priblizne 0.3 l, 0.625 l a grande 1.125 l. Neviem odkial maju taketo miery. Dokonca ani flaskova kola tu neni 0.33 l ako u nas, ale 0.29 l. I ked flasa vyzera na pohlad stejne. V krcme nas dohnal aj Radim s Davidom. Ukazalo sa ze ich varianta cesty tiez nebola spatna i ked trochu obtiaznejsia. Po nejakom useku stupania krikmi, taktiez narazili na cesticku , ktora ich zaviedla k nejakym rujnam, taktiez mali vyhlad do udolia, presli potok, ale na vyssom mieste, a tiez presli indianskou osadou.
Po malom obcerstveni sa vydavame k hlavnej ceste, kde David skusene mavne na prveho taxika, ktory nas odvezie asi 15 min za 18Sol, k ruinam Pikillacta. (opet 7+1 ludi v kombiku)

Pikillacta su riny, preInckej civilizacie. (presny rok neviem)
Spociatku sme boli dost rozcarovany, Oproti Tiponu sme videli len zrucaniny ovodovych murov, a volnu luku medzi nimi.
Nazov tejto civilicie si nepametam ,ale mam ho niekde na fotaku na videu ako nam ho povedal miestny archeolog ktory nam robil zadarmo guida.
Charakteristickou crtov tejto civilizacie bolo, ze okolo svojich sidiel stavali masivne obvodove valy, s centralnou ulicou po vonkajsej strane muru. Musry aj somy stavali z kamenou a hliny.
Ked zachadzame hlbse do utrob murom obohnaneho komplexu, zistujeme za travnatymi pahorkami sa skryvaju dalsie a dalsie hlinene mury, obrannych valov, a domov.
Dozvedame sa ze cely komlex bol po starocia, uplne zaneseny hlinou, a vsetky ruiny ktore tu vidime boli pod zemou a boli odkryte pri archeologickych vykopavkach ktore tu stale prebiehaju a odkryvaju dalsie a dalsie budovy. Zaujimave je zei tato civilizacia stavala budovy 2 az 3 poschodove. Jednotlive buduvy su pospajane licami ohranicenymi vysokymi murmi.
Je to taktiez velmi zaujimava a rozsiahla pamiatka, ale vzhladom k neexistujucim zaznamom, existuju len dohady o funkcii jednotlivych budov, a sposobe zivota miestnych ludi, ako aj o pricine ich upadku. Zname je len to ze ked do oblasti prisli Inkovia , mesto uz bolo opustune.

Po vycerpavajucej prehliadke, schadame strmim svahom do miestnej dediny. (nazov fakt nikto z nas nevie, akasi .... Laguna mozno). Prejdeme kryzom cez dedinu, mala, a spinava, ale na centralnej ulici sa usilovne buduje siroka cesta . Chodniky uz maju hotove, pekne dlazdene. Riadny kontrast so starymi chatrcami po bokoch ulice. Ale sem tam sa mihne aj novy a pekny dom. Vecsina obyvatelov sa zrejme zivi spracovanim kriedovitej horniny ktora sa tu tazi v horach, a v kazdom 3 dome je garaz plna vriec s bielym prachom.
Na konci dediny prichadzame k hlavnej ceste , kde uz stoja nejaky miestny cakajuci na kolektivo.
Pripajame sa s nim a po chvilke sa natlacime do plneho kolektiva smerujuceho do Cuzka. Cesta kolektivom do Cuzka stoji 2 Soly/osobu (max).
Neviem kto mal z tejto cesty vecsi zazitok, ci mi, namackany medzi peruancami , alebo preuanci ktory museli strpiet pritomnost 7 gringov, slusne zapachajucich po celodennom splhani po horach.

Po prichode, do Cuzka ideme hned na veceru do restauracie ktoru vidime hned za krizovatkou pri stanovisti kolectiv. I ked je to daleko od turistickeho centra, restika je to hodne draha. Nechal som tu za veceru az 40 Solov za poliavku a kuracie sote ale Diabolo, ale porcie boli take ze polievku s jedom je nemozne zjest a tak si takmer cele hlavne jedlo nechavam zabalit.

Vecer nas este o 19:00 caka stretnutie s guidom ktory nas bude sprevadzat na nasledujucom 4 dnovom treku po Camino Inca k Machu Picchu, kde nam dava podrobne pokyny na pripravu.
Casovo to vyslo len taktak.
Na Camino Inca sa vyraza zajtra skoro rano odchod o 6:30.
Nesledujuce 4 dni stravime v horach, mimo dosahu mobilov a internetu. Takze sa opet lucima ja v mene oststanych clenov a vsetkych pozdravujem.
Je 10 hodin, takze , este sprchu a sup do haja.
Dobru noc.
Mato